Krátke poviedky: Stačí okamih

Stačil okamih a dnes ráno som tu už nemusela byť.

Bol večer a ja som sedela vo svojom malom byte. Zaslzenými očami som hypnotizovala prázdnu stenu predo mnou a umárala sa vo vlastných myšlienkach, vďaka ktorým mi krvácalo srdce. Kedy konečne nadobudne môj život nejaký zmysel? Po dnešnom dni som totiž mala pocit, že som sa na tento svet dostala úplnou náhodou. V hlave som si dookola prehrávala uplynulých 24 hodín.

Po tom, ako som vstala, to vyzeralo na deň plný ružovej farby, jednorožcov a cukríkov. Skvelé raňajky, k tomu káva a prechádzka s mojím milovaným psíkom v prekrásnom jesennom počasí. Do práce som prišla v dobrej nálade a pripravená vydať zo seba maximum. Potom sa to však všetko začalo kaziť. Ako keď drgnete do domčeku z kariet.

Bolo presne osem hodín ráno, keď som pristála za svojím pracovným stolom. Pracovala som ako redaktorka módneho časopisu. Svoju prácu som milovala. Až kým sa dnes u mňa nezjavila moja šéfka Amanda.

"Vieš, Katherine,..." začala. To, že mi nepovedala Kate ako obyčajne, bolo predzvesťou niečoho hrozného. "Máš padáka."

Čože? Otvorila som ústa. Snáď som zle počula! To si zo mňa robí srandu? Po tom všetkom, čo som spravila pre tento časopis? Veď som tejto práci zapredala celý svoj život a dušu! Ako mi to mohla spraviť?

Amanda si musela všimnúť môj výraz, pretože sa ozvala. "Prepáč, dievča. Sophie je síce mladšia, ale má viac skúseností a vyštudovala prestížnu školu."

No jasné, Sophie Harperová. Tá, ktorá sa raz prešuká až na vrchol. Ak sa tak už nestalo. Amanda medzitým pokračovala.

"Neboj sa, dostaneš vysoké odstupné a dobré odporúčanie." Krátko sa na mňa usmiala a rýchlo utiekla z mojej kancelárie. Teda, teraz už bývalej.

So slzami v očiach som si pobalila tých pár vecí, čo som tam mala a vybrala sa na odchod. Cestou domov som párkrát zavolala svojmu priateľovi Masonovi. Žiaľ, nedovolala som sa. Zakaždým to skončilo iba v odkazovej schránke.

Ten pankhart! Nevideli sme sa už desať dní, pretože on nemá náladu. A jeho priateľka sa môže aj zblázniť. Milovala som ho, ale občas ma štval. Najmä keď sa tváril, že on je dôležitejší ako ja. Nemali by sme si byť rovní? Načo ma potom má, keď chce všetko riešiť sám? Nevravím, každý občas potrebuje pokoj. Dokonca aj od svojho partnera. Ale desať dní, dofrasa?

Mobil som hodila na sedadlo spolujazdca a uplakaná sa venovala ceste. Po príchode domov som sa zošuchla na dlážku a dala emóciám voľný priebeh. Po chvíli plaču som sa rozhodla, že ak mi nedvíha Mason, zavolám niekomu inému.

"Ahoj," smrkla som.

"Ahoj," znieš nejak smutne." Vychrlila na mňa bez okolkov. V ťažkom období, v takom ako dnes, bolo najlepšie počuť svoju sestru. Bola síce o sedem rokov staršia, ale vek u nás vôbec nič neznamenal. Boli sme spriaznené duše.

"Áno, vyhodili ma z práce a Mason sa mi už desať dní neozval..." Zaschnuté slzy sa mi znovu rozprúdili a stekali jedna radosť.

"Správaš sa ako kolosálny idiot!" Vrešťala sestra do telefónu, kým som si vylievala svoje doráňané srdce. "Prepáč, čo si to vravela? Chase sa správa ako debil..." Chase - náš nezodpovedný brat, ktorý nevidí nič iné, len seba. Rovnaký kolosálny idiot ako aj náš tatko. Našťastie, toho sme sa aspoň zbavili rozvodom rodičov. Brata sa však zbaviť nedá. A, na veľkú škodu, mu nemôžeme dať ani náš rozum.

"Vravela som, že ma vyhodili a..."

"Doriti, môžeš sa so mnou rozprávať ako so sestrou a nie ako s handrou? Sľúbil si, že nám pomôžeš a teraz sa nám obraciaš chrbtom! Čo nám! Ale hlavne svojej mame, ktorá ťa vychovala!" Vrieskala na plné hrdlo. Suzan bola síce malá, ale keď ste ju vytočili, zmenila sa na samotného diabla. "Vieš čo, Kate, zavolám ti neskôr. Teraz sa musím postarať o toho blbca. Pá." V telefóne sa rozhostilo srdcervúce ticho. Ešte aj vlastná rodina ma poslala do hája.

A tak som sa ocitla v mojom byte sediac a utápajúc sa v depresívnych myšlienkach. Nemám prácu, momentálne nezvestného frajera a rodinu, ktorá má na práci dôležitejšie veci, než som ja. K tomu pripočítame nula kamarátov a výsledok je na svete. Som stupídny nikto.

Plač sa po tejto myšlienke zmenil na boj o prežitie. Začala som vzlykať tak prudko a rýchlo, až som sa nevedela nadýchnuť. Takéto niečo sa mi ešte nikdy nestalo. Skúšala som zadržiavať dych a potom zase dýchať zhlboka. Napokon sa mi po chvíli podarilo dostať dych pod kontrolu. Povedala som si preto, že jediné, čo mi v tejto situácii pomôže, je prechádzka. Pozbierala som preto posledné zvyšky sily a vyteperila sa von. Tam však zúrila búrka a podľa oblohy to nevyzeralo, že by chcelo prestať. "Došľaka!" Zanadávala som a premýšľala, čo ďalej, až kým mi zrak nepadol na moje auto.

Čierna Audi A3 stála iba kúsok odo mňa, ale aj tak som schytala cestou k nej poriadnu sprchu. Naštartovala som a vyrazila. Nevedela som, kam idem a vôbec ma to nezaujímalo. Jediné, čo som chcela, bolo upokojiť sa. Krúžila som hore-dolu štyridsiatkou. Rýchlejšie sa v takom nečase ani nedalo ísť.

Moja taktika však vôbec nezaberala. Ba práve naopak. Môj plač a rozrušenie sa stupňovalo. Keď som sa opäť nevedela nadýchnuť, zastavila som pri krajnici a zapla výstražné svetlá. Hlavu som si položila na volant a nechala slzy, nech ma celú zmáčajú. Musela som to dostať zo seba von. Zrazu som však pocítila prudký náraz. Trhlo mnou dopredu a svet náhle zmizol.

Zo spánku ma prebralo slabé niečo. Čo to...? Mrmlanie? Nie, počkať. Vzlyky. Áno, to je ono. S námahou som otvorila oči. Na objekt predo mnou som zaostrila až po hodnej chvíli. Na posteli sedel Mason, držal ma za ruku a plakal. Za ním stáli Suzan, Chase a mama.

Tak počkať. Prečo je všetko biele? Poobzerala som sa okolo seba. Prístroje, ktoré pípali. Pach dezinfekcie. Nemocnica. No dofrasa! Ako som sa sem dostala? Snažila som sa prehovoriť, ale vyšlo zo mňa iba chrčanie. To však našťastie Mason zaregistroval a zdvihol svoj pohľad ku mne. V očiach sa mu miešal smútok s radosťou a úľavou.

"Bože, Katie, prebrala si sa." Vrhol sa na mňa, ale v sekunde sa aj zastavil. Toto upútalo aj pozornosť mojej rodiny. Suzan obišla posteľ a sadla si ku mne z druhej strany.

"Moja malá sestrička, čo si to stvárala?" Tvárila sa ustarostene.

"Nemôžem uveriť, že si v takej búrke sadla do auta." Krútil hlavou Mason.

Pohľadom som prešla z jedného na druhého a zastavila sa na tvári mojej mamy. Tá odrážala strach, ľútosť, ale aj radosť a úľavu. "Toto nám už nikdy nerob," prikázala mi.

V očiach ma začali páliť slzy. V hrdle som cítila príšernú bolesť, takže som sa ani nepokúšala niečo hovoriť. Načo aj? Pocity, ktoré sa vo mne preháňali, som nevedela vysloviť nahlas. Na jednej strane som cítila obrovskú, nefalšovanú radosť, pretože som žila. Zvládla som autonehodu a vyviazla z nej iba s malými zlomeninami a odreninami. Ale na druhej strane... Vážne bolo potrebné niečo také strašné, aby si moji blízki všimli, že aj ja som tu? Že aj ja občas potrebujem ich starostlivosť a opateru? Dúfam, že po tejto skúsenosti si už každý z nás uvedomil, že toho druhého netreba brať ako samozrejmosť. Stačil okamih a dnes ráno som tu už nemusela byť.